Vampire stories - Stmívání » Na pokračování » Som netvor - 2. kapitola

Utekala som preč. Chcela som utiecť od toho mŕtveho tela a od toho čo som spáchala. Edward sa pri mne toľko snažil a ja to pokazím behom pár minút.

Niesom dosť silná, Edward, potrebujem ťa, pomyslela som si zúfalo. Les okolo mňa len tak svišťal, bol to zvláštny pocit. Akoby som bola jeho súčasťou, akoby les patril ku mne a ja k nemu, ale nebola som jediná. Za sebou som odrazu počula dupot. Niekto ma sleduje.

Môj inštinkt – pud sebazáchovy – ma prinútil vyceriť zuby a spomaliť. Rýchlo som sa otočila a ostražito sledovala les, cítila som ako sa útočníci približujú. Čím boli bližšie tým viac som si uvedomovala ich nepríjemný pach z ktorého ma štípal nos.

Moje nozdry sa automaticky rozšírili a v kolenách som sa zohla, aby som zaujala obranný postoj. Bola som pripravená na bitku, na boj. Verila som, že môj inštinkt mi všetko napovie.

Keď som znova spozornela, všimla som si, že útočníci – nie jeden, lebo som počula viacej bijúcich sŕdc – už neutekajú. Keď zistili, že ani ja neutekám, spomalili a kráčali ku mne s dupotom obrovských tláp.

V tieni stromov som najprv rozoznala veľké šmuhy, niektoré boli aj dvakrát také vysoké ako ja, ale až keď došli bližšie, vedela som, čo sú zač. Vlci. Bolo ich päť. Jeden – druhý najväčší – stál úplne vpredu, ako vodca svorky, jeho srsť bola celá čierna. Po jeho lavici stál tiež vlk, jeden z najväčších, jeho srsť bola sivá... až skoro strieborná. A vlk po jeho pravici bol najkrajší. Nielen, že bol najväčší, ale jeho srsť mala zaujímavý odtieň červeno-orieškovej farby. A tie jeho čierne oči mi pripomenuli Jacoba.

Všetci vlci mali dlhé ohrnuté papule s vycerenými zubami, ktoré museli byť poriadne ostré. Spomedzi zubou toho čierneho vlka sa ozvalo zúrivé zavrčanie, ktorého ozveny sa ozývali po lese.

Automaticky som zavrčala naspäť, stále som stála pred nimi prikrčená s vycerenými zubami, čerstvá krv mi ešte poriadne ani nestihla stiecť z tváre. Odrazu sa stalo niekoľko vecí naraz.

Vlci prestali vrčať, stále síce boli v pozore, no boli ticho, sledovali ma zmäteným pohľadom. Slastne som si oblízala poslednú kvapku krvi z pier, bola by jej škoda. V tom miernom rozpoložení, keď ten najväčší vlk odišiel, neváhala som a zaútočila na toho čierneho vlka, vodcov sa treba zbaviť hneď ako prvých. Niekde vo svojom vnútri som vedela, že proti nim nemám šancu, bolo ich veľa, ale v tom momente som veľa nepremýšľala, riadila som sa inštinktom, aby som bola divoká.

Ešte skôr ako som po ňom skočila, mi bolo jasné, že budem takmer stotinu navrch, kým si všetko uvedomia. Šikovne som mu zovrela krk a jednoducho trhla. Hneď som ucítila ostré tesáky, ktoré má odhodili preč, no neboli dosť rýchle. S úškrnom som vyskočila do koruny stromov a sledovala scénku podo mnou. Keď som už len namiesto piatich vlčích sŕdc počula len jedno, zhlboka som sa nadýchla.

Je mŕtvy, pomyslela som si neutrálne. Nebola som s tým spokojná, ale ani nešťastná. Urobila som všeetko preto, aby som prežila. Je na tom snáď niečo zlé? Nie, nie je.

„Bella, prečo?“ Zo zamyslenia ma vytrhol veľmi známy hlas, ktorý ma prinútil opäť venovať pozornosť tam tým dole. Zmätene som sledovala Jacoba, nechápala som čo tam robí. Otočila som pohľad späť k mŕtvemu telu čierneho vlka, keď som zrazu od prekvapenia takmer onemela. Na jeho mieste už neležal vlk, ale človek. Mŕtvy človek.  Rukou som sa zachytila o konár a viac sa nahla, aby som mohla spoznať kto to je. Sam Ulley, keď som bola malá pár krát som ho videla. Charlie ho tiež niekedy spomínal, ale viem o ňom len toľko, že mal snúbenicu.

Náhle sa mi pred očami zjavila ďalšia spomienka.

„Ďalšia legenda hovorí, že pochádzame z vlkov a že sú stále našimi bratmi. Zabíjať je ich proti zákonom našeho kmeňa... A ešte máme príbehy aj o chladných bytostiach,“ povedal trochu tichšie.

„O chladných bytostiach?“ opýtala som sa a už som neskrývala, ako ma to fascinuje.

„Áno. Niektoré príbehy o chladných bytostiach sú staré ako legendy o vlkoch, iné su oveľa novšie. Podľa legendy môj prastarý otec nejaké takéto bytosti poznal. Uzavrel s nimi dohodu, aby sa zdržovali mimo nášho územia.“ Prevrátil oči.

„Tvoj prastarý otec?“ povzbudila som ho.

„Bol staršinom kmeňa, ako môj otec. Vieš chladné bytosti sú pre vlka prirodzenými nepriateľmi – nuž, v skutočnosti nie pre obyčajného vlka, ale pre vlkov, čo sa menia na ľudí ako naši predkovia. Ty by si ich nazvala vlkolakmi...

Tuho som pokrútila hlavou, aby som tú spomienku dostala z hlavy. Preskočila som o pár stromov ďalej, pretože dvaja z vlkov – ľudí, ostávalo mi len hádať, ktorí to sú, - sa pokúšali vyliezť na strom za mnou. Ostatní trúchlili pri mŕtvom tele. Opäť som divo pokrútila hlavou, nedovolila som si cítiť ľútosť. Nie, svoje konanie som obhajovala tým, že som urobila to, čo som musela. Vo svojom vnútri som, ale vedela pravdu, ktorú som si odmietala priznať. Veď predsa žijem, alebo nie?

Rýchlo som sa postavila na nohy a počkala som, kým sa na mňa zadíva pár tmavých očí, tie, ktoré kedysi patrili môjmu priateľovi.

„Ak by som povedala, že ma to mrzí, klamala by som. Predsa, sme teraz nepriatelia, no nie?“ Spýtavo som zdvihla obočie, ľahko zoskočila na zem a rozutekala sa preč.

Vedela som, že po mne nepôjdu. Dobre, skôr som to len tušila. Silno som napínala uši, či nezačujem dupot tláp, no za mnou bolo len ticho. Dovolila som si menší úškrn, môj inštinkt ma opäť nesklamal. Ale tiež som si bola vedomá toho, že do Forks sa už nebudem môcť nikdy vrátiť. Vedela som, že Charlie bude zúriť. Prudko som zastavila. Charlie! Ako som len na neho mohla zabudnúť? Chcela som sa s ním aspoň rozlúčiť...

Tento krát som sa smutne pousmiala, určite po mne vyhlási pátranie. Ale bude lepšie ak si bude myslieť, že som zomrela, alebo že ma zabili. Už je to jedno k akému záveru sa dostane. Bola som si plne vedomá svojho konania. Zhlboka som sa nadýchla, chcela som si vryť do pamäti vôňu tohto lesa. Špecifickú vôňu stromov, machu pod mojimi nohami, jednoducho vôňu Forks.

Nechávajúc svoj ľudský život za sebou som skočila do mora.