Vampire stories - Stmívání » Na pokračování » Som netvor - 3. kapitola

Nemohla som si pomôcť. Všetko ma tak neskutočne udivovalo, všetko to bolo tak nové.

V mojom vnútri sa nechcene miešali dva názory, dva postoje k celkovej tej situácii.

Na jednej strane som bola neskonale šťastná. Paradoxne moje srdce už nebilo, ale ja som si nikdy nepripadala živšie. Všetky moje prirodzené instinkty, predátorske pudy boli tak prirodzené. Až som mala pocit, že som sa narodila preto, stať sa upírom.

Ale na druhej strane som si pripadala veľmi zmätená. Z Edwardovho rozprávanie som vedela, že novorodení sú istým spôsobom divokí, neovládateľní a vo väčšine prípadov sa z nich stanú zabijácke monštrá, pokiaľ nemajú nejakého "mentora", ktorý ich všetko naučí. Prvú vec, ktorú som si napísala do môjho imaginárního zoznamu k dokonalému výcviku znela naozaj jednoducho. No, len znela. Tou vecou bolo premýšľanie. Viete, v tomto stave moje telo – inštinkt – reaguje rýchlejšie než moja hlava. Stačí ak zacítim čo i len náznak ľudskej krvi a zabíjam. Stačí, ak zbadám čo i len menšie nebezpečenstvo pre mňa samu a zabíjam.

Ale úprimne. Väčší strach som mala z tej prvej veci. Krvi. Už len pri pomyslení na ňu sa mi v ústach tvoril nadbytočný jed, ktorý by v normálním prípade skončil v tele vysatého človeka. Ale v tomto prípade som ho musela len znechutene vypluť.

Veľmi som sa bála môjho nadchádzajúceho lovu, ktorý budem musieť už čoskoro znova podstúpiť.

Od môjho úteku z Forks už ubehli takmer tri dni a mňa pomaly, ale isto začínalo páliť v krku. Už teraz som ten pocit nenávidela.

Môj deň číslo jedna som strávila vo vode. Bola som nasýtená, nič som nepotrebovala. Ale na druhej strane bála som sa vyliezť z vody von. Vo vode je predsa len môj pach slabší. Preto som plávala celý deň, celú noc. Užívala som si to. Vždy som mala plávanie rada a toto bolo doslova božské. Nebola som unavená, bez dychu vdržím aj večnosť. A nebola mi zima.  Každou ďalšou a ďalšou minútou toho dňa som tento život milovala viac a viac. Bol dokonalý. Ale to moje chovanie malo aj vedľajší úcinok. Chcela som si byť istá, že naozaj za mnou nešli. Že po mne nepôjdu.  Že nezmenili názor.

Môj deň číslo dva bol deň, ľuďmi nazývaný, lenivý alebo ničnerobiaci. Ráno, keď slnko vyšlo na obzor som sa odvážila  vyjsť z vody. Počasie bolo príjemné slnečné, také som vždy milovala.

Mokré šatstvo mi nevadilo, nebola mi zima, ale aj napriek tomu som si ich vyzliekla a na jednom z konárov nechala presušiť. Pár krát som si aj poskákala po stromoch, aby mi trochu preschli aj vlasy.

Lenže to bol zlý nápad a ja som si zamračene z vlasov vyťahovala listy a Boh vie akú špinu.  Neskôr som sa znova obliekla a poobzerala sa okolo. Naozaj som nevedela kde som, ale v záujme seba samej aj všetkých ľudí som dávala včera pozor, aby som neodbočila viac k mestu, ale šla hlbšie do lesa.

Pomalým krokom som sa začala prechádzať. Bolo naozaj zaujímvé vidieť všetko tak detailne. S úsmevom som pozorovala všetko naokolo, akoby les bol mojou prirodzenou súčasťou. Akoby som tu, v tomto lese, zrazu bola doma.

V diaľke som zahliadla lúčku, na ktorú prenikali žiarové lúče slnka. Opatrne som sa k nej priblížila. Bola krásna. Žiarila farbami od výmyslu sveta. Ešte stále som stála schovaná za kmeňom a naozaj bez dychu sledovala tú nádheru.

Ostýchavo som natiahla ruku. V okamihu, ako sa svetelný lúč dotkol mojej žulovitej pokožky, začala sa trblietať. Akoby bola moj dlaň vyrobená  diamantu, ktorý hádže tie najkrajšie, najsvetlejšie a najžirivejšie odlesky na každú jedno stranu, aj medzi ne. Neodolala som a v prekvapení som otvorila ústa. Bolo tak nádherné to vidieť na mne.

Už som sa nebála.

Odvážne som prešla ten jeden krok a v žiare slnečných lúčov som bola celá.

Hlavou mi ako na nehcený povel okamžite prebehla spomienka. Môj prvý výlet s Edwardom, vzal ma na našu lúku a prvý krát mi vyznal lásku.  Vtedy som bola prekvapená do akého smeru sa uberá náš rozhovor, ale bola som šťastná. S ním. Vtedya bol ku mne naozaj úprimný, aj ja k nemu. Rozprávali sme sa celý deň a aj napriek tomu ostalo mnoho otázok nezodpovedaných. Ako napríklad. Prečo si m nechal samu? Prečo si vôbec odišiel?

Och, ako mi len chýbaš, pomyslela som si zronene a bezvládne klesla na zem. Vedela som, že ak by som mohla, už dávno plačem. Takto som sa len bezvládne rozvlykala. Necncelo sa mi len za Edwardom, vzlykala som aj nad tými dvoma dušami, ktoré som zabila. Bolo mi to ľúto, teraz. Keď som mala všetko pod kontrolou. Ale vtedy som si nemohla pomôcť. Mrzelo ma aj to, čo som povedala Jakeovi. Na kolenách som sa došramotila ku kmeňu jedného zo stromov a chrbtom sa oň oprela.

Bola som rada, že Laurent ma premenil. Svojim spôsobom som bola aj šťastná. Tešila som sa, že konečne nájdem Edwarda, mám na to celú večnosť.  Ale naivne som si myslela, že som pripravená to dokázať a zvládnuť úplne sama. Nebola som, kdeže ani náhodou.

Edward mi často rozprával o novorodených. Zlyhávali. Nevedeli sa ovládať. Nevedeli mať nad sebou kontrolu. V momente ako zacítili krv, stali sa z nich zabijacké monštrá.

Istým spôsobom som ich chápala, koniec koncov som aj ja novorodená. Vedela som čo je to lahodnosť čerstvej krvi  a tá zvieracia mi vôbec, ani len trochu nevoňala.

Privrela som oči a znova si spomenula na tú lahodnú krv toho človeka.

Zhlboka som sa nadýchla, skôr z toho mal byť len obyčajný povzdych keď to prišlo.

V stotine som stála na nohách, nohy skrčené. Nedočkavo som zavrčala. Ako stopár som čuchala tú lahodnú vôňu, určujúc odkiaľ, z akého smeru to ide.

Rozbehla som sa a oči mi zčerneli, všetky myšlienky mi z hlavy vypadli a svietilo mi v nej len jedno žiarivočervené slovo.

Krv.