Vampire stories - Povidky » Na pokračování » Nezapamätané tajomstvá - 1. kapitola

Ľudská pamäť je príšera; človek zabúda - pamäť nikdy. Všetky spomienky ukladá. Niektoré veci pre nás odkladá, iné pred nami ukrýva - po čase ich vyvoláva do nášho vedomia úplne podľa vlastnej vôle. Človek si myslí, že má pamäť, ale ona má jeho!

Nepamätáme si celý život, pamätáme si okamihy, ktoré ho zmenili...

1. kapitola

Tma.

Tma.

Tma.

Bolo to, akoby som sa po druhýkrát narodila. Uvedomovala som si počet nádychov, pohyby prstami, a zvuky. Pípanie, spev vtákov a pohyb nôh neďaleko mňa.

Tiché pípanie ma preberalo k vedomiu. Vykríkla som. Obklopovala ma temnota a na prsia mi zaľahlo niečo ťažké. Musela som bojovať s neviditeľnou silou o každý nádych.

Neďaleko hlavy mi rytmicky pípal neutíchajúci zvuk v pravidelných intervaloch. Bol to akísi prístroj. Domnievala som sa, že meral pohyb srdca. Ďalší stroj mi syčal na druhej strane. Bolela ma hlava a bola som dezorientovaná. Na tele som cítila drobnú páľavu.

Netušila som ani približne, kde som. Teda tušila som to.

Nemocnica. Nenávidela som nemocnice viac než čokoľvek na svete. Moje oči sa snažili zaostriť, keď som ich otvorila, svetlo ma v nich príšerne pálilo a tak som ich opäť zavrela. Proces som niekoľkokrát zopakovala kým si moje oči privykli na svetlo. Svietilo mi do tváre. Bolo to nepríjemné. Tvár odvrátila a všimla si veľkých, jednoduchých nástenných hodín s bielim rámom, ktoré viseli nad ďalšími bledými dverami.

Posadila som sa na posteli, aby som lepšie videla, podo mnou zašušťali tenké vankúše, položené na tvrdej posteli. Pod nosom ma niečo za šteklilo. Chcela som si to ihneď vytiahnuť, keď ma v lakťovej jamke zastavilo prudké šklbnutie. Uvidela som ďalšie trubičky napojené na ihly prepichnuté cez moju kožu. Žalúdok mi stiekol skoro až do prstov na nohách.

„Vytiahnete ich," zašepkala som. Videla som ako mi ostrá oceľ vniká do tela. Pery mi vyschli a do hrdla sa mi natlačil hlasný výkrik.

Spoza dverí som začula hlasy. „Vytiahnite ich," povedala som tentoraz hlasnejšie.

„Čože?" opýtal sa ma tichý hlas ženy, ktorú som nevidela, ale tušila som, že sa v miestnosti objavila iba na môj krik.

„Vytiahnite ich!" vykríkla som nahlas, dôrazne. Izba sa naplnila ľuďmi. Podarilo sa mi identifikovať sestričku s tmavými vlasmi a ďalšiu tmavej pleti. Vyzerali strhané.

„Dajte jej niečo na upokojenie!" vykríkol akýsi hlas plný autority a chladu. Pani Schoderová, primárka nemocnice sv. Patrika. Sestričky okamžite pribehli k mojej posteli a začali ju obskakovať. Hodila som zúfalí pohľad na ženu, ktorá sa objavila v dverách. Venovala mi skúmavý pohľad, kým sa mi pred očami nezačali objavovať čierne bodky les ihiel a trubičiek. Všetko sa mi zlievalo do jedného. Hlasy, obrazy, myšlienky. Nemohla som proti tomu bojovať. Na svedomí to určite mala nejaká tekutina, ktorá sa mi vlievala do žíl. Kĺzala mi v tele po červenej rieke cez ruku, končeky prstov, do ramena cez tvár do nôh, kolien a usadila sa v srdci. Bola som otupená.

Tá bolesť ustávala a nemala som sa čoho zachytiť.

„Tak je to správne," začula som ženský milý hlas. „Len si oddýchni." To nebolo dobré. Nepočúvali ma. Potrebovala som byť preč z tejto izby, z celej nemocnice. Viečka mi klesali. Silnou vôľou som sa ich snažila udržať otvorené. Zaspala som.

„Spi," tichý hlas a jemný pohyb na vlasoch bol posledný vonkajší podmet, ktorý som zacítila. Chcela som odporovať, ale nič som nevidela. Všetko to pípanie a syčanie utíchlo, ako aj krik, ktorý sa doteraz otriasal miestnosťou.

***

Cítila som ako medikamenty, doteraz tíšiac moju bolesť, prestali pôsobiť a všetko nadobúdalo ostrejších rysov. Obrnila som sa proti prvotnému šoku. Dala som si pozor, aby som sa nesprávala ako v predchádzajúce zobudenie. Znelo to ako z nejakého trápneho seriálu o upíroch. Moje druhé prebudenie nebolo tak dramatické. Všetko sa začínalo ostrou farbou a zvukom. Teplom na koži schovanou pod tenkou perinou, a rukami, ktoré som mala bezvládne položené na vrchu prikrývky. Niekde na tele som cítila drobné ranky, ktoré štípali. Hrýzla som si do spodnej pery.

Pokojne som so zatvorenými očami ležala na posteli a počítala svoje nádychy. Dôvod, prečo som práve v nemocnici bol určite vážny. Preto som sa sem dostala. Alebo nie? Zamyslela som a pátrala v myšlienkach. Na nič som si nevedela spomenúť. Nikto tu nekričal. V miestnosti vládlo ticho a pokoj. Niekoľko ráz som bolestivo preglgla a usilovala si zvlhčiť uschnuté pery. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, že krik patril mne. Pod nosom som už nemala žiadnu trubičku a ani tie v rukách. Poslúchli. Namiesto toho som tam mala biele gázový vankúšik nasiaknutý krvou. Konečne som sa porozhliadla po izbe. Bola ako všetky ostatné nemocnice. Neboli tu žiadne závesy a dve posteľné lôžka vedľa toho môjho boli prázdne. Zrejme sa báli ku mne niekoho iného ubytovať, aby sa ich pacientom niečo nestalo. Všetko tam bolo biele a páchlo to za dezinfekciou.

Je to len začiatok a preto sú kapitoly krátke, ale dopredu mám už napísané ďalšie a tie budú určite oveľa dlhšie :) Dúfam, že túto knihu niekto číta, teda niekto iný okrem mňa :D