Vampire stories - Povidky » Na pokračování » V zajatí temnoty - 1. kapitola - Zoznámenie

1. kapitola

Keď som sa zobudila, bolela ma iba ruka a nado mnou sa skláňali tri dievčatá, ktoré sa ma pýtali: „Ako sa cítiš? Nebolí ťa ešte niečo?“

Chcela som im odpovedať, ale nešlo to. Ako keby som mala jazyk zo železa. Videli, že sa trápim s hovorením, tak mi dali niečoho napiť. Chutilo to medom a bylinkami, ba aj alkoholom. Čoho by som chuť cítiť ešte nemala, lebo na môj vek som ešte mladá. Uvoľnilo mi to nielen jazyk, ale aj myseľ.

Usmiali sa na mňa a povedali: „Dúfame, že je to lepšie. Povieš nám čo sa stalo? Od Lukasa sme sa nič nedozvedeli. Bol úplne zamyslený a zadumaný a nič nepovedal. Ááá... čo sme to za spoločníčky, keď sme sa ti ani len nepredstavili. Ja som Mary, a to sú Lara a Ann. Všetky sme sestry, aj keď sa nepodobáme. Smieme vedieť tvoje meno?“

„Volám sa Leah. Stratila som sa v lese a zaútočil na mňa medveď. Ste milé, ale ľudia určite nie ste. Čo ste zač?“ povedala som a videla v ich očiach strach. Boli nervózne, čo sa dalo poznať podľa ich rovnováhy. Jedna z nich skoro spadla.

„Ako to vieš? Ani jedna z nás ti to nepovedala,“ strachovala sa Mary.

„Bude vám stačiť jedno meno?“ spýtala som sa a otočila sa na ne. Prikývli. „Lukas.“

„To je teda debil. Ako si to zistila? Vrčal na toho medveďa? Ak áno, tak ho jeho otec zmláti ako psa,“ smiala sa Lara.

Môj výraz hovoril za všetko, keď sa začala ešte viac smiať.

„Tuším, že o chvíľu zistíme ako jeho otec rozhodol. Podľa mňa sú to obaja exoti. Ale jeho sestra Violet, tá je divoká a nebezpečná. Väčšine álf nakopala riť, a to nehovorím do vetra. Nenávidí hlavne Iris, tú najväčšiu kozu na svete. Ale čo ty by si mala odpočívať a my ťa tu otravujeme. Takže spať a ráno pekne vstávať.“

Jej úsmev bol milý aj keď sa mi zdalo, že niečo predo mnou utajuje. Niečo mi tu nesedelo. Čo to skrývate, keď sa mi to bojíte povedať. Má to spoločné so mnou alebo niekým iným? Moje myšlienky ma zavádzali do diaľav a bola som z toho strašne unavená. Nemohla som s tým nič robiť.

Položila som sa do postele a zaspala bdelým spánkom, takže som počula všetko. Rozprávali sa o mne, ale aj o Lukasovi a o niečom čo volali Čierna vojna. Rozprávali sa o veciach, ktorým som nerozumela. Napríklad o nejakom proroctve, o druhoch a družkách, čo vôbec neviem, čo je, ale aj o upíroch a ich priateľoch a ich vojne medzi nimi. Pokračovali v tom rozhovore, dokým sa neprirútil niekto, menom Lukas.

Ziapal ako zmyslov zbavený a tým ma zobudil úplne, ale ja som sa robila, že spím. Ale radšej by som spala, ako počula to, čo im hnusné povedal.

Nadával im do štetiek, pobehlíc, ale aj súk. Keby som to len nemusela počuť. Vedela som, ako sa cítia a aj ja som sa tak cítila. Nechoval sa k nim ako k ľuďom, ale ako k slúžkam. Potom sa trochu skľudnil a prikázal im, aby ma zobudili, pripravili a priviedli pred jeho otca. Po pár minútach, čo strávil hľadaním niečoho, si to odkráčal ako namydlený blesk a ja som s nimi zostala osamote.

Keď sa tak zamyslím povedal im aj bosorky, čo znamená, že sú to asi čarodejnice. To je fakt idiot. Jemne ma pošklbali za rameno a ja som opatrne otvorila oči.

„Všetko si počula,“ skonštatovala Lara. „On nie je vždy takýto. Iba vtedy, keď ho jeho otec naštve. Vtedy sa opije skoro až do bezvedomia a je s ním amen. No lenže u vlkov je ťažšie opiť sa. To kvôli tomu, že sa vedia rýchlejšie hojiť. Preto si vymysleli nový alkohol. Je to mix všetkých alkoholov, prilbíc a vlčieho moru, ktorý v nich spôsobuje agresivitu, čo je horšie, ako keď sú iba naštvaní. My si z tých nadávok nič nerobíme. Sme na ne zvyknuté. To, že chce, aby sme ťa upravili znamená, že ťa máme prezliecť a upraviť. Tak sa do toho pusťme.“

Nestihla som im nič povedať a už ma ťahali do sprchy. Povedali mi, že sa mám rýchlo osprchovať a umyť si vlasy. Neviem prečo, ale musela som sa zasmiať. Príliš mi pripomínali Vicky, čo bolo veľmi divné.

Keď som bola hotová, kúzlom mi vysušili vlasy a zaviedli ma k šatníku. Prehrabávali sa v ňom a skúšali, ktoré šaty by mi sedeli. Po dvadsiatich šatách ich museli zavrhnúť a tak ma obliekli do čiernych džínsov, čierneho trička s výstrihom do V, čiernej koženej bundy a čiernych čižiem na vysokých podpätkoch. Pridali jemný make-up a postavili ma pred zrkadlo. Ani som neverila, že som to ja.

Vlasy som mala voľne rozpustené a vlnili sa mi okolo tváre. Make-up mi zvýraznil moje modré oči. A samotné oblečenie ukázalo moju postavu.

Lara ma chytila za ruku a potiahla. Vedeli sme, kam ideme, ale nechápala som, prečo nešli aj ostatné. Pomaly sme prešli mestom, ktoré bolo úplne prázdne. Prišli sme pred jedny dvere, na ktoré Lara zaklopala. Vynorilo sa z nich dievča v mojom veku. Pozrelo sa na mňa so smútkom a ukázala, že môžeme vojsť dnu. Vôbec sa nepredstavila, zavrela dvere a odišla kto vie kam.

„Toto bola Violet. Ale neviem, čo to do nej vošlo,“ povedala zjavne nervózna.

„Ale ja áno,“ ozvalo sa zo schodov a obidve sme sa tam pozreli. Na schodoch stál Lukas. „Vsadila sa, že vydrží týždeň nehovoriť. Chýba jej posledná polhodina. Ak to ja prehrám budem musieť urobiť niečo, čo sa mi nebude páčiť. Lara, ty ostaň tu dole a, Leah, ty poď so mnou.“

Pozrela som sa na Laru a ona mi kývla hlavou, že mám ísť s ním. Otočila som sa na neho a pomaly vystúpila po schodoch. Prižmúril oči, akoby sa mu nepáčilo, že sa ho nebojím. Chytil ma silno za ruku, čo sa zas mne nepáčilo. Chvíľu sme sa naťahovali, až som to musela nechať tak.

Pred dverami mi ešte povedal: „Neopováž sa naštvať môjho otca!“ Chcela som sa ho spýtať, čo tým myslel, ale nemohla som, lebo práve vtedy otvoril dvere a vošiel dnu a ja s ním.

„Vitaj dieťa. Moje meno je Logan Whitehall,“ predstavil sa muž, čo sedel v kresle.

„Ja som Leah Blackwolf. Teší ma,“ povedala som.

„Leah, smiem sa ťa spýtať, či by si sa so mnou nešla prejsť po meste? Potom pôjdeme na štadión a ukážem ti, akých máme športovcov,“ lákal ma a ja som nemohla odmietnuť. Postavil sa a podišiel ku mne. „Lukas, postaraj sa, aby tvoja sestra urobila to, čo mala. Laru pošli k jej sestrám a inak tvoja sestra vyhrala tú stávku. Vieš, čo máš ešte urobiť.“

Po poslednej vete som sa už necítila tak dobre. Ako keby vedel o niečom, o čom som nemala ani potuchy. Stále ma držal a pomaly sme schádzali po schodoch. Vrhla som na Laru vystrašený pohľad a ona iba sklonila zrak. Mala strach a ja som ho začínala mať tiež.

Mesto bolo pekné, len keby tu boli nejakí ľudia. Štadión bol obrovský a keď sme vošli doň, zistila som, kde boli všetci ľudia, čo tu žili. Ale niečo sa mi tu nezdalo. Prečo by tu boli, keď môžu robiť doma iné veci.

„Poď, mi ideme na miesto dopredu,“ povedal Lukasov otec a viedol ma do najnižšieho radu. Keď sme sa posadili, vtedy sa prirútil Lukas a sadol si vedľa mňa z druhej strany. Bola som obkľúčená a nemala som kam uniknúť.

Do arény vstúpili dve dievčatá, a to sa mi zdalo divné. Jedna z nich bola Violet a tú druhú som nepoznala. Postavili sa oproti sebe a krúžili okolo seba. Podľa kriku z hľadiska som zistila, že ide o súboj na život a na smrť. Obidve boli odhodlané prežiť, ale len jedna to mohla byť.

Súboj trval polhodiny. Obidve boli rovnako silné, vytrvalé aj rýchle. Ale tej druhej chýbala jedna vec - prefíkanosť. Violet jej podkopla nohy a tým ju prinútila kľaknúť si. Vedela som, čo príde. Natiahla ruku a preťala jej hrdlo. Telo toho dievčaťa padlo na zem a všetci sa začali zberať na odchod.

Lukasov otec sa ku mne naklonil a povedal: „Toto je jediná cesta z tohto sveta.“

Ja som sa postavila a povedala: „Nikdy nebudem ako vy. Nechcem byť ako vy.“ Zobrala som sa na odchod. Prešla som popri nich a odišla.

Ale ešte som stihla začuť: „Toto ste prehnali a mňa k tomu prinútili.“ Tie slová vyslovila Violet.